Prinášame vám rozhovor s PhDr. Ivanom Draxlerom, predsedom Asociácie slovensko-kórejského priateľstva.
Povedz nám niečo o sebe:
Už od strednej školy som sa zaujímal o politiku, pracoval som v ľavicovej organizácii na medzinárodných vzťahoch, veľa som cestoval a už v devätnástich som mal kamarátov vo väčšine krajín sveta. Tak nejak obkľukou som sa cez tieto kontakty dostal v roku 2008 prvýkrát do KĽDR. V roku 2009 som založil Asociáciu slovensko-kórejského priateľstva, ktorej som predseda a odvtedy som bol v Kórei ešte štyrikrát, naposledy v októbri 2015. Dôležité je upozorniť, že iné je ísť do KĽDR ako turista a iné na pozvanie niektorej z vládnych agentúr.
Ako to?
Z rôznych rozhovorov, čo som za tie roky čítal je jasné, že turisti, čo idú do KĽDR sa snažia hľadať čo najviac bizarností, aby mali doma o čom rozprávať. A tak sa častokrát vytvárajú senzácie aj tam, kde nie sú. Prednedávnom som napríklad čítal rozhovor s nejakým fotografom, ktorý spomínal, ako tam bujnie prostitúcia a drogy. Ja keď som v KĽDR, tak sa môžem po Pchjongjangu prechádzať voľne. Vyznám sa tam pomerne dobre, bol som v mnohých krčmách, reštauráciach aj pár holičstvách určených pre domácich a dozvedel som sa len dve veci: nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tam dialo niečo mimoriadne, ale hlavne – dorozumievať som sa vedel vždy len cez posunky, ruština tiež nebola pravidlom, po anglicky tam nevedel nikto. Odkiaľ sa mladý cudzinec, bez kontaktov a jazyka, mohol dozvedieť detaily o „podsvetí“ v KĽDR, nech si zodpovie každý sám. Koniec koncov, to je aj dôvod, prečo turisti dostanú sprievodcov. Sami by si totiž nič nevybavili. To že sú podaktorí sprievodcovia až priveľmi opatrní, je už druhá vec.
Čo teda ako asociácia robíte?
Snažíme sa sprostredkovať informácie o KĽDR bez senzácií a čo najviac objektívne, aby ľudia nemali predstavu o tejto zaujímavej krajine len cez hoaxy a polopravdy, ktoré sa šíria v médiách a na sociálnych sieťach. Bohužiaľ, je to ťažké, pretože žijeme v dobe, keď sa ľudia už úplne vykašlali na kritické myslenie a zožerú čokoľvek, čo sa im naservíruje. A teraz nemyslím len na mainstreamové média, ale hlavne na „alternatívne spravodajstvo“, ktoré nemá absolútne žiadne zábrany šíriť nezmysly.
Napríklad?
Veľmi slávny bol napríklad príbeh, že propaganda v Severnej Kórei zinscenovala spravodajstvo z Majstrovstiev sveta vo futbale tak, že ľudom predstavili ich tím ako víťaza MS. Už o 2 dni sa dala v mnohých médiách nájsť oprava, že celý vtip si vymyslel nejaký študent z južnej Kórei, ale dodnes mi ľudia tento príbeh spomínajú. Alebo napríklad na Vianoce rotuval médiami príbeh, ktorý mal nadpis, že v KĽDR zrušili Vianoce, aby ľudia uctievali babku Kim Jong Una. A keď si článok otvoríte, tak sa dozviete, že Vianoce sa v KĽDR neoslavujú od druhej svetovej vojny a ešte je tam nejaká sprostosť o tom, že je tam 500 ilegálnych kostolov, ale režim ide tvrdo po katolíkoch. Veď už len to je zarážajúce, ako môžu média vypustiť taký nezmysel – 500 ilegálnych kostolov. Ako sa dá skryť 500 kostolov, že domáce bezpečnostne zložky o tom nevedia, ale zahraniční novinári áno? Alebo, ako tvrdo ide potom režim po katolíkoch, keď si nevšímajú 500 ilegálnych kostolov? Ale podobných príkladov je veľa.
Aký je teda život v KĽDR?
V prvom rade si treba uvedomiť, že KĽDR vznikala v úplne iných súvislostiach, ako sú povedzme „európske štandardy“. Kórea minimálne posledných 100 rokov pred 2. svetovou vojnou aj počas nej bola ovládaná, alebo zažívala stále konflikty s mocnosťami ako Čína, USA, Veľká Británia a Japonsko. Mimoriadne traumatické bolo obdobie 1905 – 1945, keď bola Kórea zásobáreň otrokov a sexuálnych otrokýň pre Japonsko. Z toho vyplýva aj uzavretosť krajiny. Oni budú totiž radšej sebestační, aj keď skromnejší, ako by sa nechali vmanipulovať do závislosti od nejakej mocnosti. O tom je koniec koncov aj základ štátnej politiky, ktorá sa volá Juche (Čchu-čche). Najzákladnejšia téza je, že človek si je strojcom svojho šťastia a keď sa takíto ľudia spoja, vedia spolu vytvoriť šťastný sebestačný národ. Preto je aj samotný život v KĽDR vysoko organizovaný. Všetci ľudia pracujú na tom, aby sa ako národ mali dobre. Každý má v živote vyšší cieľ a keď sa prechádzate po Pchjongjangu, tak vidíte mesto so školami, ihriskami, nemocnicami, štadiónmi, reštauráciami a podobne. Proste štandardné mesto so svojim špecifickým koloritom. Na vidieku je to zrejme ťažšie, ale keď jazdíme po KĽDR, aj tam vidíme pokrok – moderné obytné štvrte, všade zasiate plodiny. Koniec koncov, keď sa človek vyberie do vidieckych oblastí Prešovského kraja, tak ten rozdiel až taký veľký nie je.
Znamená to teda, že život v KĽDR je rozprávkový? Čo napríklad otázka pracovných táborov?
Toto je ďalšia téma, o ktorej ľudia chcú, aby som špekuloval. Každá krajina má svoj väzenský systém. Ako funguje ten v KĽDR netuším, lebo nikdy ma nikto do takýchto zariadení nepozval a sám som žiadne nevidel. Fascinujúca je ale iná vec: keď sa týchto ľudí spýtate, čo si myslia o tom, že Spojené štáty majú 1% dospelej populácie vo väzeniach, čo je najviac na svete, alebo že Čína vykonáva podľa odhadov viac trestov smrti, ako celý zvyšok sveta dokopy, tak len myknú plecami. Už to nie je tak fascinujúce ako KĽDR, ktorá pôsobí tajomne, a o ktorej sa šíria mýty. Tým samozrejme nechcem povedať, že nejaké bezprávie môže byť ospravedlnené iným, ak sa také niečo deje. Ale ak sa niekto zaujíma o otázky globálnej politiky, tak by mal mať veci aj v kontexte. Čo sa týka samotného života v KĽDR, tak si zoberte, že ekonomicky táto krajina rastie. Kým viac ako 10% svetovej populácie žije v extrémnej chudobe, a ešte viac ľudí bez prístupu k pitnej vode a hygienickej toalete, v KĽDR je povinná školská dochádzka, zdravotníctvo zadarmo a rozsiahla výstavba vysokého štandardu. Všade je vidieť ihriská, štadióny, asfaltové cesty a otrhaného človeka nestretnete. A ešte raz opakujem, ja sa po Pchjongjangu prechádzam aj sám, ak chcem, takže to nie je zahrané divadielko, ako si niektorí turisti myslia.
Čo čaká teda KĽDR do budúcnosti?
Vnímam obrovský rozdiel vo vývoji v Európe a v KĽDR. Kým v Európe silnejú najrôznejšie extrémne nálady, ktoré sú častokrát protichodné a tým pádom deštrukčné, záleží len na tom, kto práve v tej chvíli najviac kričí a je teda vypočutý, v KĽDR je silný vodca, ktorý motivuje a inšpiruje svoj národ k lepším výkonom a krajšej budúcnosti. Kým v Európe sa dohadujeme kto, koho a ako bude obmedzovať, Maršál Kim Jong Un vo svojom novoročnom príhovore vyzval na väčší sebarozvoj a sebadôveru. Je to krajina, ktorej veľká časť sveta môže závidieť.
PhDr. Ivan Draxler
Na záver vám prinášame niekoľko fotografií z KĽDR od Ivana Draxlera:
