31. mája 1999, po prekonaní vysokých, drsných hôr, dorazil súdruh Kim Čong Il na poľné cvičisko vojenskej jednotky. Bolo to tesne pred obedom.
Vypočul si informácie o výcviku vojakov a presunul sa do provizórnej kuchyne, ktorá sa nachádzala na rohu. Pri pohľade na prílohy, nachádzajúce sa na stole, sa opýtal, čo bude na obed. Potom podišiel ku „kuchynskému vozu“, na ktorom sa parilo z horúcich rúr.
„Dovoľte mi pozrieť sa, čo je pripravené na jedenie pre mojich vojakov.“
Vyšiel na voz a otvoril rúry jednu po druhej.
Ako schádzal späť dolu, povedal dôstojníkom: V období poľného výcviku by vojaci mali dostávať teplé, dobré pokrmy. Môžu byť veľmi hladní, takže je potrebné lepšie a včas ich nasýtiť. Mali by ste podávať jedlo v stanovenom čase, nech nie sú hladní. Aby sa to podarilo, mali by ste urobiť poľnú kuchyňu a zabezpečiť dostatočné dodávky ryže a iných potravín, aby sa jedlo mohlo pripraviť v dostatočnom predstihu.
Potom sa generál opýtal, koľko je hodín a povedal svojim spolupracovníkom:
„Je najvyšší čas, aby sa moji vojaci naobedovali. Pohnite si, prosím.“
„Najvyšší veliteľ!“ zvolal dôstojník jednotky rozochveným hlasom.
Ostatní taktiež plakali.
Kim Čong Il zdôraznil, že vojaci by mali mať obed včas a nabádajúc svojich spolupracovníkov k rýchlemu odchodu, nasadol do auta.
