Jedného letného dňa v roku 1967, počas návštevy pobrežnej delostreleckej jednotky, sa súdruh Kim Čong Il plavil po mori na malej lodi. Jeho rybárska udica ležiaca na lodi priťahovala závistlivé pohľady veslujúceho vojaka.
Narodil sa v dedine na pobreží, takže bol zbehlý v lovení rýb. Keď sa dostali k mólu, pohladil tajne udicu, pričom si myslel, že si to nikto nevšimne.
Dňa 10. marca 1998, po viac ako 30 rokoch, Generál znova navštívil túto jednotku. V revolučnom múzeu jednotky spoznal bývalého vojaka, ktorý teraz pracoval ako vedúci múzea.
Povedal: Spomienka na moju prvú návštevu desiatky rokov dozadu je pre mňa stále živá. Keď ste ma viezli po mori, aby som mal výhľad na delové pozície jednotky, boli ste desiatnikom a predsedom základnej organizácie zväzu mládeže. Teraz ste plukovník a hlava tohto revolučného múzea. Som veľmi šťastný pri pohľade na Váš dôstojný vzhľad.
Odfotografoval sa s bývalým desiatnikom.
Potom zavolal jedného z jeho sprievodu a povedal mu, aby priniesol rybársky prút.
Povedal plukovníkovi: V ten deň som videl, že ste sa pri plavbe loďou pozorne dívali na moju rybársku udicu. Takže dnes som Vám ju priniesol.
Pokračoval: “Pred niekoľkými rokmi som plánoval priniesť túto udicu, ale mal som málo času, takže som ju priniesol dnes.”
Plukovník sa naňho pozrel so slzami v očiach.
“Tu je, nech sa páči.”
Uklonil sa a z očí mu prúdom tiekli slzy.
“Hm, nemali by ste plakať v tento šťastný deň,” povedal Kim Čong Il a chytil ho za plece.
“Želám Vám úspech vo Vašej práci, pracujte tvrdo.”
“Najvyšší veliteľ, budem Vám verný po celý svoj život, mojím najväčším želaním je Vaše dobré zdravie,” povedal trasúcim sa hlasom.
“Ďakujem, želám Vám, aby ste ešte dlho slúžili v armáde. Dávajte na seba pozor.”
“Vďaka, pane.”
“Dovoľte mi ešte raz Vám podať ruku.”
