V septembri 1998, cestou späť z inšpekcie frontálnych vojenských jednotiek, navštívil súdruh Kim Čong Il cintorín vlasteneckých mučeníkov na predmestí Pchjongjangu.
Prehliadal hroby jeden po druhom, hľadiac najmä na fotografické obrazy vytesané na náhrobných kameňoch.
“Tu vidím všetkých nezabudnuteľných ľudí. Zdá sa, akoby sa každý z nich vrátil k životu. Ich fotografie vyzerajú dobre,” vyjadril sa s uspokojením súdruh Kim Čong Il.
Povedal, že to možno bude trvať dlho, ale pozrie si všetky obrazy mučeníkov, i skontroloval všetky zostávajúce hroby, ktoré boli usporiadané vo výškových úrovniach. Pred jedným hrobom si spomenul, že muž prispel veľkou mierou k posilneniu a rozvoju revolučných ozbrojených síl a pri pohľade na ďalší ho chválil za jeho skvelé služby pri výstavbe, najmä hlavného mesta.
Na chvíľu sa zastavil pred každým hrobom, ako keby mal osobný rozhovor s mučeníkmi.
S chrapľavým hlasom povedal, že boli bezvýhradne verní strane a revolúcii a je srdcervúce, keď si pomyslí, že zomreli tak skoro, keď ešte stále boli v rozkvete.
Pokračoval v skúmaní ďalších fotografií. Súmrak padol, ale nechcel odísť. Preskúmal ich za pomoci svetlometov svojho auta.
Šiel dole schodmi smerom k východu, keď opäť zastavil a povedal:
“Dnes, keď som sa rozhliadol po cintoríne vlasteneckých mučeníkov, ľutujem, že na ňom chýbajú niektorí mučeníci. Všetci mučeníci, ktorí žili čestný život pre stranu a vodcu, by mali byť pochovaní na tomto cintoríne.”
Potom spomenul mená niektorých funkcionárov, ktorí boli verní revolúcii až do posledného okamihu ich života, a oznámil, že ich pozostatky sa presťahujú na cintorín a budú postavené náhrobky s ich vytesanými fotografiami. Zdôraznil, že strana a ľud budú vždy pamätať na veľké úspechy, ktoré dosiahli pri úsilí o nezávislosť a znovuzjednotenie krajiny a v socialistickej výstavbe.
Po návrate z cintorína sa stretol s niektorými funkcionármi a povedal prívetivo, že cintorín s fotografiami mučeníkov vyobrazenými na náhrobných kameňoch, dostal nový vzhľad. Potom sa opýtal: “Boli ste tam všetci?”
Funkcionári onemeli pri tejto otázke.
“No, boli sme príliš zaneprázdnení…” utrúsil tichým hlasom jeden z nich.
Úsmev súdruha Kim Čong Ila vybledol. Pokarhal ich za to, že nenavštívili cintorín ani po tom, čo boli informovaní o tom, že na náhrobných kameňoch boli vytesané fotografické obrazy mučeníkov, a obvinil ich, že im chýba cit revolučnej povinnosti a súdružskej lásky. Poukázal na to, že by nikdy nemali zabúdať na vlasteneckých mučeníkov, ktorí sa oddali oslobodeniu krajiny, socialistickej výstavbe a národnému zjednoteniu.
Drahý vodca pokračoval:
Kórejskí revolucionári si vážia svoje revolučné povinnosti viac ako svoje životy. Dosiahli sme jednomyseľnú jednotu a vytvorili sme slávnu históriu kórejskej revolúcie na základe tohto vznešeného zmyslu pre morálny záväzok. Naša strana je silná a naša revolúcia je neporaziteľná, pretože sme zdedili a rozvinuli brilantnú tradíciu revolučných povinností, ktorú vytvoril prezident Kim Ir Sen.
Funkcionári ostali zahanbení.
Povedal: “Každý z vás by mal navštíviť cintorín vlasteneckých mučeníkov. Vaši súdruhovia by vás radi videli.”
