Istý novinár sa opýtal milionára, či je šťastný. Ten odpovedal takto:
Každý na svete chce byť šťastný. Ja takisto. Dá sa povedať, že celý môj život je cestou môjho zápasu o šťastie. Neustály zisk a hromadenie kapitálu mi poskytli obrovské majetky a stal som sa milionárom. Teraz, keď si môžem kúpiť čokoľvek a užívať si najrôznejšie pôžitky podľa svojej vôle, nemôžem jednoznačne odpovedať na otázku, či som šťastný. Je o to viac poľutovaniahodné, že neviem prečo.
Prečo si nie je istý svojím šťastím?
Naopak, Kórejčania si myslia, že žijú šťastným životom. Prečo?
Zastávajú názor, že človek je spoločenský tvor a hodnota a šťastie jeho života sa formujú, rozvíjajú a hodnotia iba vo vzťahu k spoločnosti a kolektívu.
Manželský pár Čche Pun Ok a Ri Kwang Il, sú toho dobrým príkladom. Pracujú ako opravári na stanici služieb občanom v okrese Časong v provincii Čagang, ktorá sa nachádza na severozápadnom cípe krajiny. Obaja v detstve osireli, preto boli vychovávaní v starostlivosti štátu. S cieľom žiť odplatiť krajine dobročinnosť sa dobrovoľne prihlásili k práci pre jej prosperitu po dobu viac ako desať rokov a starali sa o viac ako 10 sirôt.
Každý mesiac darovali krajine časť svojich miezd. Ich dary sú v porovnaní s majetkom miliardárov menšie ako špička ľadovca. Čo si o tom myslia?
Súdružka Čche hovorí: Keby sme šetrili naše mzdy, mohlo by to do určitej miery pomôcť nášmu životu. Ale to nie je zmysel nášho života. Moji kolegovia nominovali mňa, opravárku, za poslankyňu do krajského ľudového zhromaždenia. Láskavo ma nazývajú „naša opravárka“ alebo „naša poslankyňa“. Aký dôstojný a hodnotný je môj život, keď sa obetujem záujmu spoločnosti a kolektívu, užívam si lásku a úctu od ľudí. Prehlasujem, že som šťastná.
Pohľad na život a šťastie tohto manželského páru predstavuje pohľad všetkých Kórejcov.
Z tohto dôvodu mnohí absolventi vysokých škôl dobrovoľne opustili svoje rodné mestá, aby učili na školách v ťažko prístupných horských dedinách a vzdialených ostrovoch a aby pracovali na výstavbe elektrární a iných zložitých pracovných pozíciách. Starajú sa o staršie bezdetné osoby, a poskytujú pomoc susedom a kolegom, ktorí boli obeťami nečakaných katastrof, a dokonca darujú aj svoju krv alebo kožu.
V októbri minulého roka vydali Noviny práce (Rodong sinmun) príbeh o žene, ktorá pomáhala ľudovej armáde. Pred desiatimi rokmi sa dobrovoľne presunula na frontovú líniu, kde jej syn padol v boji a vyprodukovala viac ako 210 ton mäsa a viac ako 300 ton kozieho mlieka. Chovala viac ako 5 700 kôz a viac ako 980 ošípaných. Považovala to za samozrejmosť a jej potešením bol pohľad na šťastných vojakov. Hlboko dojatí jej skutkami, sa všetci naprieč celou krajinou snažia inšpirovať sa jej duchovným svetom. Preukazujú snahu vybudovať socialistickú mocnosť s cieľom dosiahnuť ešte väčšie šťastie napriek najtvrdším úkladom nepriateľských síl.
Prečo v rozvinutých krajinách nájdeme pri prechádzaní ulicami veľa ľudí bez domova a prečo páchajú toľko samovrážd? Prečo však také javy v KĽDR nenájdeme? Američania sa boja vychádzať neskoro v noci von. Situácia v KĽDR je rozdielna. Aký je skutočný význam „šťastného života“ v KĽDR? Premýšľam nad tým znova a znova.
Nenara (Naša vlasť) – naenara.com.kp