Koncom minulého storočia sa zrútil socializmus v bývalom Sovietskom zväze a krajinách východnej Európy. S pádom socializmu ako hybnou silou začali imperialisti šíriť ešte hlasnejšie protisocialistickú propagandistickú kampaň proti svetovým pokrokovým silám usilujúcim sa o socializmus. Okrem toho strany a pokrokové sily v mnohých krajinách, ktoré sa usilovali o socializmus, nedokázali udržať dôveru ľudí v socializmus a opustili tieto myšlienky, v dôsledku čoho nastal ideologický zmätok.
Bolo veľmi dôležité bezodkladne zachrániť osud a budúcnosť socialistického hnutia. Vtedy prezident Kim Ir Sen viedol energické ideologické a teoretické aktivity na zachovanie socializmu a zachránil ho.
Nedokázali dodržať základný princíp socializmu
Existuje viacero dôvodov neúspechu socializmu v niektorých krajinách, ale bol spôsobený predovšetkým tým, že tieto krajiny nedodržali základný princíp socializmu. V socialistickej spoločnosti sú ľudia pánmi krajiny a spoločnosti a táto spoločnosť je rozvíjaná tvorivou silou ľudí. Základnou zásadou, ktorú treba dodržiavať pri budovaní socializmu, je zabezpečiť, aby ľudia zastávali pozíciu pánov krajiny a spoločnosti a zohrávali svoju úlohu ako takú.
Na uplatnenie tejto zásady je potrebné vzdelávať ľudí v socialistických ideách, zjednotiť ich v socialistickom kolektíve a rozvíjať socialistickú demokraciu v štátnom riadení pozdĺž masovej línie a pod vedením strany. V opačnom prípade sa nedá zabrániť infiltrácii protisocialistických myšlienok a vznikne byrokracia, takže ľud nemôže zohrávať svoju úlohu ako pán krajiny a spoločnosti a socializmus nebude prejavovať svoje výhody. V niektorých krajinách nebola venovaná zvláštna pozornosť základnej otázke, ktorá by sa mala najskôr riešiť v socialistickej výstavbe, a výsledkom je, že socializmus sa stal neschopným a vec socializmu skončila neúspechom.
Moderní revizionisti sa dostali k moci
Bývalý Sovietsky zväz sa začal rúcať po tom, čo sa dostali k moci moderní revizionisti. Opustili princíp budovania strany a systematicky oslabili stranu. V dôsledku toho vedúce prvky Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, zatiaľ čo vyhlasovali “nový spôsob myslenia”, v skutočnosti prijímali kozmopolitizmus presadzovaný imperialistami.
Americkí imperialisti už dlho používajú kozmopolitizmus ako ideologický prostriedok pri realizácii svojich ambícií na svetovú nadvládu. Kým bol pri moci Stalin, Komunistická strana Sovietskeho zväzu rezolútne bojovala proti kozmopolitizmu. Už skôr, keď americkí imperialisti začali presadzovať kozmopolitizmus, Stalin zrejme vnímal, že ich cieľom bolo realizovať svoju stratégiu “mierového prechodu”, zameranú na ovládnutie sveta. Keď sa v druhej svetovej vojne objavila tendencia kozmopolitizmu v oblasti sovietskeho umenia a literatúry, Stalinov stúpenec Ždanov šiel medzi spisovateľov, umelcov a ostatných ľudí a zdôrazňoval, že je potrebné, aby proti nemu rozhodne bojovali.
“Nový spôsob myslenia”, presadzovaný vedúcimi prvkami bývalej Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, bol kapitulačný spôsob myslenia. Prerušiť boj proti imperialistom a žiť a spolupracovať s nimi – práve to bol obsah ich “nového spôsobu myslenia”. Žiť spolu s imperialistami a spolupracovať s nimi v dlhodobom horizonte znamená odovzdať sa im.
Povaha imperializmu sa nikdy nezmení. Ako povedal Lenin, imperializmus znamená monopolistický kapitalizmus. Ak sa imperializmus založený na monopolnom kapitáli presýti vlastných prostriedkov a stratí domácu konkurenciu, prirodzene pokračuje v invázii a drancovaní iných krajín. Vedúci predstavitelia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu však hlásali spoluprácu s imperialistami, pestujúc o nich ilúzie, čo nakoniec viedlo k zničeniu Sovietskeho zväzu, ktorý sa stal neschopným odolávať protisocialistickému útoku imperialistov.
Je ťažké predstaviť si, že Sovietsky zväz, ktorý budoval socializmus viac ako 70 rokov, sa zo dňa na deň zrútil. Renegáti socializmu, ktorí zničili Sovietsky zväz, nemali národné svedomie a ešte menej komunistickú dôstojnosť. Keby mali trochu vlasteneckého ducha, nepriviedli by Sovietsky zväz do takéhoto stavu. Zničili Sovietsky zväz a teraz konajú ako im Američania kážu.
Sovietsky zväz sa zrútil, pretože nasledoval revizionizmus po smrti Stalina. Sovietsky zväz bol veľkou krajinou, ktorá zaberala jednu šestinu svetovej pôdy a mal 290 miliónov obyvateľov, 18 miliónov členov strany a viac ako 70-ročnú históriu socialistickej výstavby; ale všetko bolo stratené za jednu noc. Napriek svojej histórii čítajúcej viac ako 70 rokov socialistickej výstavby, sovietska strana sa stala byrokratickou a zlyhala v práci s ľuďmi, hlavnom obsahu práce strany. Ľudia, bez akéhokoľvek ideologického vzdelania, videli len peniaze, a tak sa čo najviac snažili ich získať, namiesto toho, aby sa držali leninizmu. Strana sa zvrhla, lebo nedokázala vzdelávať ľudí v socialistických a komunistických ideách, takže poznali len peniaze, súkromné autá a dače (ruská chata, pozn. prekl.).
Rozpad Sovietskeho zväzu a socialistických krajín vo východnej Európe bol spôsobený aj zanedbaním ideologického vzdelávania medzi svojimi národmi. Tieto krajiny ideologicky nevzdelávali svoj ľud. Moderní revizionisti, ktorí sa dostali ku moci v Sovietskom zväze v polovici 50. rokov, odvrhli ideologické vzdelávanie. Nevedeli vzdelávať svojich ľudí v myšlienke socializmu a komunizmu, ale dožadovali sa len peňazí, súkromných áut a víl. Zanedbávanie ideologického vzdelávania v Sovietskom zväze po dobu zhruba 30 rokov poškodilo ideológiu ľudu a viedlo k zničeniu Sovietskeho zväzu.
Skĺzli k lokajstvu a uctievaniu veľkej mocnosti
Predtým vedúci predstavitelia Sovietskeho zväzu vypracovali subjektívnu a byrokratickú líniu strany a prinútili ňou ľudí, aby sa len pozreli dohora, namiesto toho, aby sa spájali s ľudovými masami. Línia strany nemôže byť implementovaná, pokiaľ nie je schválená a podporovaná ľuďmi. Práve ľudia stavajú socializmus. Sovietsky zväz s viac ako 70-ročnou históriou revolúcie skončil v ruinách, pretože jeho vodcovia presadzovali politiku revizionizmu a odlúčili sa od ľudových más, odovzdali sa k subjektivizmu a byrokratizmu. Táto cesta smerom k deštrukcii začala v období Chruščovovej vlády, ktorá sa vzdala diktatúry proletariátu.
Príčinu zrútenia východoeurópskych socialistických krajín možno vysvetliť dvoma spôsobmi.
Najskôr vedúci predstavitelia týchto krajín prevzali lokajstvo a uctievanie veľkej mocnosti. V minulosti tieto krajiny robili všetko tak, ako to urobil Sovietsky zväz; napríklad, ak Sovietsky zväz povedal “A”, oni povedali “A”, a ak vyslovil “B”, oni tiež povedali “B”. Bývalá Nemecká demokratická republika uctievala Sovietsky zväz tak, že jej občania údajne hovorievali, že keď v Moskve prší, Berlínčania používajú dáždnik, hoci v ich meste neprší – čím kritizovali pätolizačský postoj ich vedenia k veľkej mocnosti. Pretože v úcte k Sovietskemu zväzu nasledovali všetko, čo Sovietsky zväz urobil, skončili východoeurópske socialistické štáty v troskách. Prečo by tiež mali slepo podstúpiť “reštrukturalizáciu” len preto, že to urobil Sovietsky zväz?
To, že robili všetko podľa Sovietskeho zväzu, je z veľkej časti dôsledkom skutočnosti, že sovietska armáda ich oslobodila. Ľudia týchto krajín neoslobodili svoje krajiny sami. Keď sovietska armáda oslobodila tieto krajiny a zhromaždila tých, ktorí sa podieľali na komunistickom hnutí a pomohla im dostať sa k moci, nemohli si pomôcť a uctievali Sovietsky zväz.
Bývalý Sovietsky zväz by sa obrátil chrbtom ostatným socialistickým krajinám, keď by s ním nespievali v jednom zbore a začal by na ne vytvárať tlak, obviňovať ich z odchodu od socialistických a internacionalistických zásad.
Ale na nás nemôže fungovať žiadny tlak. V minulosti Chruščov povedal, že Kórea by mala byť aj členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ale voči tomu som namietal. Povedal som mu: “Aj keď sa nepridáme k RVHP, ale úspešne vykonáme socialistickú výstavbu založenú na sebestačnosti, znamená to predsa, že sme verní internacionalizmu, nie? A ak budeme žiť vďaka vlastnému úsiliu bez toho, aby sme pýtali od Sovietskeho zväzu peniaze, znamená to, že ušetríme Sovietskemu zväzu veľké bremeno, či nie?”
Odvtedy sa nám Sovieti vyhýbali na sto honov. V minulosti Sovietsky zväz zvykol počas Sviatku práce a v deň výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie používať slogan “Nech žije veľká socialistická komunita”. Socialistická komunita, o ktorej hovoril Sovietsky zväz, znamenala spoločenstvo socialistických členských štátov RVHP. Takže socialistické krajiny, ako naša, ktoré neboli členmi RVHP, boli vylúčené z práva dať sa povzbudiť. Raz sme povedali Sovietom:
“Nie je správne, aby ste prevolávali slogan ‘Nech žije veľká socialistická komunita.’ Ak chcete, mali by ste radšej povzbudzovať ‘socialistické štáty.’ Napriek tomu, že sme sa nepripojili k RVHP, úspešne budujeme socializmus.” Z dlhodobého hľadiska sa východoeurópske socialistické krajiny, ktoré vstúpili do RVHP len aby nadbiehali veľkej mocnosti, všetky zrútili, ale my, ktorí sme nevstúpili do RVHP, sme stále zdraví čo sa týka nezávislosti.
Okrem toho vládcovia v týchto krajinách sa uchýlili k byrokratizmu, čo bolo v rozpore s požiadavkami socializmu a záujmami občanov. Subjektivizmus a byrokratizmus sú tabu v socialistickej spoločnosti. Ekonomika v kapitalistických krajinách je založená na individuálnom riadení, takže ich vládcovia výrazne neovplyvňujú riadenie hospodárstva. Ale keďže socialistické hospodárstvo je založené na kolektivistickom riadení, vedúci predstavitelia štátu môžu narobiť veľa škody, ak sa podriaďujú subjektivizmu a byrokratizmu. Ešte horšie by bolo, ak by sa oddelili od ľudí a z pozície byrokratizmu by na nich kládli nechcené veci a zasahovali do ich záujmov. To je dôvod, prečo sa funkcionári v socialistickej spoločnosti nesmú uchýliť k subjektivizmu a byrokratizmu. Ak je subjektivizmus príliš uvoľnený, prináša to byrokratizmus. Socialistické vlády vo východoeurópskych krajinách boli zvrhnuté, pretože ich vládcovia sa oddávali byrokratizmu.
Po druhé, zrútenie východoeurópskych socialistických krajín je spôsobené tým, že vedúci predstavitelia týchto krajín presadzovali agresívnu byrokraciu.
Vedúci predstavitelia socialistickej spoločnosti nesmú dovoliť byrokraciu. V kapitalistickej spoločnosti, kde sú úradníci štátnej správy a predstavitelia ekonomického manažmentu navzájom oddelení, aj keď vládni úradníci robia byrokraciu a neodborne spravujú štátne záležitosti, môžu podnikatelia stále zarábať peniaze bez väčších zásahov. V socialistickej spoločnosti sú ľudové masy pánmi štátnej moci a výrobných prostriedkov. Vedúci predstavitelia musia preto vždy chodiť medzi masy, aby poznali ich požiadavky a riadiť štát a ekonomiku v súlade s ich vôľou a požiadavkami. Vedúci predstavitelia východoeurópskych socialistických krajín sa však nespojili s masami; namiesto toho spravovali štátne záležitosti tak, že hľadeli do stropu svojej kancelárie alebo sa opýtali Moskvy, čo majú robiť. Keď ich názor nebol v súlade s vôľou más alebo s realitou a nebol ľahko prijatý ľuďmi, potom si ho vynútili byrokratickým spôsobom. V dôsledku toho sa odcudzili od ľudí, čo nakoniec spôsobilo vážny pád socializmu.
Bolo to práve kvôli takým chybám, ako sú pätolizačský postoj k veľkej mocnosti a byrokratické maniere, že sa socializmus zrútil v bývalých východoeurópskych socialistických krajinách; nie preto, že by bol problémom samotný socialistický systém. Socialistický systém sám o sebe nie je zlý.
Čo je najdôležitejšie pre ľudí v ich revolučnom boji a vo svojej budovateľskej práci, je veriť v ich vlastnú silu a viesť tento boj vlastným spôsobom.
…
Nikto vám revolúciu nedaruje. Človek musí zvíťaziť v revolúcii vlastným bojom a úsilím. Socialistické krajiny vo východnej Európe zahynuli hlavne preto, že ich vodcovia, ponorení do pätolizačstva, záviseli na revolúcii od iných, namiesto toho, aby ju vykonávali tak, že budú veriť sile vlastných národov a svojej vlastnej cesty.
Vodcovia týchto krajín boli extrémne servilní smerom k Sovietskemu zväzu. Nasledovali sovietsky spôsob ako robiť všetko a slepo prijímali inštrukcie z Moskvy. Praktizovali byrokratizmus kopírujúc sovietsky vzor. Oddelili sa od svojho ľudu, keď sa stali byrokratmi, namiesto toho, aby pracovali v súlade s vôľou svojho ľudu.
V kapitalistickej spoločnosti nezáleží na byrokratickej praxi vládcov. Je to kvôli vlastnostiam kapitalistickej spoločnosti, ktorá je založená na individualizme. Bez ohľadu na to, ako vládcovia v kapitalistickej spoločnosti praktizujú byrokratizmus, spoločnosť to podstatne neovplyvní. Či vládcovia realizujú byrokratizmus alebo čokoľvek iné, ziskuchtivci budú spokojní, pokiaľ budú môcť získavať peniaze, vykorisťovatelia zostanú vykorisťovateľmi a nezamestnaní ľudia nezamestnanými.
Avšak v socialistickej spoločnosti, ktorá je založená na kolektivizme, na rozdiel od kapitalistickej spoločnosti, vodcovia nesmú praktizovať byrokratizmus. Ak budú lídri socialistickej spoločnosti presadzovať byrokratizmus, bude to mať vážne dôsledky pre spoločnosť. Pretože socialistická spoločnosť je spoločnosť pre ľudí, vodcovia musia vždy ísť von medzi ľudí a spojiť sa s nimi, spoznať to, čo chcú, ako žijú a pracujú, a musia spravovať krajinu v súlade s túžbou ľudu.
… …
V deň výročia Októbrovej socialistickej revolúcie a na 1. mája v Sovietskom zväze používali slogan “Nech žije veľká socialistická komunita!” Socialistickou komunitou mysleli komunitu členských štátov RVHP a vylúčili socialistické krajiny, ktoré neboli členmi RVHP zo skupiny, ktorej priali zdar. Všetky socialistické krajiny vo východnej Európe a Mongolsko sa pripojili k RVHP (poznámka prekladateľa: Albánsko prerušilo spoluprácu s RVHP od r. 1961), ale naša krajina to odmietla. Keď som sa v minulosti stretol s Chruščovom, požiadal Kóreu, aby sa pripojila k RVHP. Povedal som, že dohoda spojenectva uzavretá medzi našou krajinou a Sovietskym zväzom bude platiť a že budeme budovať socializmus vlastným úsilím bez toho, aby sme sa pripojili k RVHP. Odvtedy sa sovietski lídri nechceli s nami zaoberať.
RVHP vypracovala plány, diktovala ich členským štátom a členské štáty sa museli riadiť jej príkazmi. Keby sme sa k nej pridali, plánovala by si napríklad, akú výstavbu máme vykonať alebo koľko elektrickej energie máme vyprodukovať a diktovali by nám plán, takže by sme nemohli budovať socializmus, aký si želáme. Členské štáty RVHP nemali možnosť vybudovať dokonca ani divadlo bez povolenia RVHP. Dnes existuje v našej krajine veľa divadiel. Ak by sme sa ich pokúsili vybudovať s povolením RVHP, mnohé z nich by sme vybudovať nemohli. Systém univerzálneho bezplatného povinného vzdelávania a bezplatnej lekárskej starostlivosti už dávno funguje v našej krajine zo štátnych a verejných zdrojov. Ak by sme sa pripojili k RVHP, tieto výdobytky by nám nefinancovali. Keby sme sa k nej pripojili, nemali by sme alternatívu a museli by sme byť podriadení. Keby sme boli viazaní na RVHP zriadenú v Sovietskom zväze, ako by sme mohli povedať, že sme legitímna nezávislá krajina? Východoeurópske socialistické krajiny, ktoré boli pridružené k RVHP, boli ako republiky Sovietskeho zväzu, hoci to nemali v názve. Keď vládcovia Sovietskeho zväzu vedeli, že ich tlak nemá na nás vplyv, zdráhali sa navštíviť našu krajinu.
Imperialistická stratégia “mierového prechodu”
Imperialisti teraz vedú vojnu bez nábojov v súlade so svojou stratégiou “mierového prechodu” a útočia na socializmus. Z tohto dôvodu sa v socialistickom hnutí deje všeličo. Niektorých ľudí už zničili, iní ustupujú a ďalší sa vzdali socializmu a odovzdali sa nepriateľovi. Dá sa povedať, že socialistické hnutie teraz prechádza skúškami. Avšak nie je dôvod nechať sa tým odradiť.
… medzinárodné komunistické hnutie za posledné roky prechádza vážnymi zápasmi. Zachytený v pasci imperialistickej stratégie “mierového prechodu,” sa zrútil Sovietsky zväz a východoeurópske socialistické krajiny. To zapríčinilo vážne oslabenie komunistických strán v kapitalistických krajinách a spôsobilo rôznorodý abnormálny vývoj. Niektoré z týchto strán zmenili svoje názvy, niektoré z nich vyčiarkli svoje komunistické heslá a niektoré z nich dokonca aj zanikli. V Latinskej Amerike sa však nerozšírila prax vzdania sa socializmu. Sme radi, že socialistické hnutie napreduje v Latinskej Amerike pod vplyvom Komunistickej strany Kuby.
Preložené z:
President Kim Il Sung and Juche Idea, Kórejská asociácia spoločenských vedcov, 2017, s. 142-153
