Jednej noci v máji 1981 bol súdruh Kim Čong Il vo svojej ubytovni v provinčnej oblasti informovaný, že súdruh Sim Čchang Wan zomrel na infarkt.
Smutná správa vodcu šokovala.
Súdruh Sim ho sprevádzal pri otvorení turistickej cesty na slávnu horu Mjohjang. Vystúpil na horu, odhodlaný nasledovať zámer vodcu sprístupniť malebné miesto návštevníkom.
Ale v poslednej časti turistickej trasy sa zrútil a upadol do bezvedomia. Súdruh Kim Čong Il, ktorý držal bezvládneho muža za hlavu položenú v jeho lone, zvolal: „Súdruh Sim, čo ja budem robiť, keď tu zomriete? Preberte sa!”
Bol rýchlo prevezený do nemocnice v Pchjongjangu.
Súdruh Kim Čong Il dobre poznal muža, ktorý sa často zaväzoval, že nikdy neopustí svoju stranu. Vodca odmietal jesť, keď čakal na správy z Pchjongjangu.
Ale muž nakoniec zomrel.
Vonku pršalo a vo vetre sa hojdali husté stromy. Rozopol si golier a otvoril okná. Dažďové kvapky udierali do celého tela, ale on tam stál. Celú noc zostal hore.
Keď za úsvitu prišiel funkcionár do jeho izby, súdruh Kim Čong Il povedal, že by mali zrušiť všetky svoje naplánované stretnutia v tento deň a vrátiť sa do Pchjongjangu, pretože by sa cítil aspoň trochu lepšie, keby sa mohol zúčastniť na pohrebe. Funkcionár bol znepokojený. Z dôvodu silných záplav spôsobených prívalovým dažďom, ktorý pretrvával celú noc, hladina rieky stúpla a zaplavila most na ceste do Pchjongjangu.
Funkcionár odporučil odísť do Pchjongjangu až na druhý deň ráno.
Ale súdruh Kim Čong Il trval na svojom. “Nie, musím ísť. Súdruh Sim Čchang Wan je mŕtvy. Zistite, či existuje iná cesta.”
Funkcionár odpovedal, že existuje, ale ide o železničný most.
Súdruh Kim Čong Il nepoľavil. „Naozaj? Tak poďme cez most. Revolučný vojak, ktorý bol vždy verný strane, leží mŕtvy a nie je dôvod váhať s prechodom cez železničný most, aby sme ho mohli vidieť. Ideme.”
On a jeho sprievod odišli. Prešli štyri kilometre, až uvideli úzky železničný most.
Pri pohľade do prudkého blatového prúdu vody funkcionári pocítili závrat a ustúpili. Pokúsili sa odradiť súdruha Kim Čong Ila tým, že sa mu postavili do cesty, ale prešiel cez nich k mostu a povedal, že by ho mali pozorne nasledovať. Prechádzali tak po pražcoch jeden za druhým.
Po niekoľkých úzkostných chvíľach sa dostali na druhú stranu rieky. Súdruh Kim Čong Il vyzval svoj sprievod, aby sa ponáhľal.
Krátko nato bola cesta pred nimi opäť zaplavená. Nad vodou nebolo vidieť nič iné, iba železničné násypy. Bez váhania zamieril na násyp, ktorý viedol k Pchjongjangu.
Podráždene si pre seba hovoril, že nemôže uveriť, že muž z ničoho nič zomrel a že ľudský život je tak nepredvídateľný. Z tváre mu stekali horké slzy. Súdruh Kim Čong Il kráčal lejakom po železničnej trati a cestičkách, ba dokonca cez kukuričné polia.
Keď zbadali svetlomety automobilu, ktorý sa k nim blížil v diaľke, prekonali desiatky kilometrov. Bolo takmer 22 hodín.
Po príchode do Pchjongjangu navštívil súdruh Kim Čong Il rakvu zosnulého. Muž ležal, ako keby hlboko spal. Súdruh Kim Čong Il stál dlho vedľa neho a sledoval jeho tvár očami plnými sĺz.
Anekdoty zo života Kim Čong Ila, 1. diel. Pchjongjang : Nakladateľstvo cudzojazyčnej literatúry, 2012, s. 58 – 60
