25. júna 2001 drahý vodca súdruh Kim Čong Il skontroloval jednotku Kórejskej ľudovej armády.
Potom, ako sa pozeral na cvičiace vojačky, ich zavolal.
Spýtal sa ich na mená, odkiaľ pochádzajú a výšku.
Povedal, že sú silné, ale vyzerajú byť nízke a opýtal sa jednej z nich:
“Kedy si vstúpila do armády?”
“V Pchjongjangu na jar 1998.”
“Keďže si vstúpila do armády v roku 1998, bola si doma v rokoch 1996 a 1997, keď bol najväčší nedostatok ryže.”
“Áno.”
“Netrpeli ste nedostatkom ryže?”
Vojačka sklonila hlavu a neodpovedala.
“Vynechala si doma jedlo?”
“Nie. Nevynechala som…“
“Pochádzaš z Pchjongjangu, takže si myslím, že si obišla celkom dobre. Občania Pchjongjangu však počas Namáhavého pochodu takisto trpeli nedostatkom stravy. V tom čase všetci trpeli hladom, aby ubránili socializmus.“
Generál sa na chvíľu odmlčal, akoby spomínal na dni Namáhavého pochodu, keď sa ľudia usilovne snažili brániť socializmus tvárou v tvár imperialistickým ťahom, ktoré dusili krajinu a hospodársky ju blokovali.
Potom sa opýtal inej vojačky, ktorá stála vedľa.
“Kedy si vstúpila do armády?”
„V apríli 1998.“
“Keďže si vstúpila do armády v roku 1998, aj Ty si zažila ťažkosti počas Namáhavého pochodu.”
“Áno.”
“Aj si niekedy doma vynechala jedlo?”
“Nie. Ja…“
“Koľkokrát si vynechala jedlo kvôli nedostatku ryže? Povedz mi úprimne.”
“Nevynechala som jedlo a zvyčajne som jedla kašu.”
“Jedla si kašu. Kde si zohnala ryžu?“
“Moja mama… na trhu,” dievča začalo plakať.
“No tak, neplač,“ upokojil ju generál.
Vstal, otočil sa a povedal funkcionárom:
„Neverím, že deti v provinciách nevynechali jedlo. Možno tieto dievčatá hovoria, že nevynechali jedlo, pretože ma nechcú znepokojovať. Ako viete, všetci v tejto krajine žili v tej dobe na kaši zmiešanej so zeleninou.“
Dievčatá vzlykali.
Jedno z nich mu povedalo: „V tom čase ste trpeli viac ako my. Všetci vieme, že ste viedli Namáhavý pochod k víťazstvu a jedli kašu ako ostatní ľudia. Na to nikdy nezabudneme.“
So slzami v očiach sa pozrel na vojačku a znova sa opýtal: „Vynechala si jedlo po vstupe do armády?“
“Nie.”
“A čo teraz? Máš sa dobre?”
„Teraz sme naozaj šťastné. Pri Vašej veľkej starostlivosti slúžime armáde bez hladu alebo chladu. Prajeme Vám len všetko dobré.”
“Ďakujem.”
Pohladil ju po pleci a povedal funkcionárom.
„Keďže sme podstúpili Namáhavý pochod, deti v období rastu boli slabo kŕmené, preto tieto dievčatá nie sú dostatočne vysoké. Trhá mi srdce, keď si spomínam na tie dni.“
Funkcionári sa zadúšali dojatím a potom povedal dôstojníkom jednotky:
„Mali by ste pochopiť môj úmysel a dobre sa starať o vojakov s rodičovskou náklonnosťou.
Naši vojaci sú skutočnými revolucionármi, ktorí ďaleko od svojich rodných domovov a rodičov trávia svoju mladosť plnú snov na pozíciách národnej obrany, či už sú alebo nie sú uznávaní.
Dobre sa starať o život vojakov je prirodzenou povinnosťou a morálnym záväzkom dôstojníkov.
Preto opakovane zdôrazňujem, že dôstojníci by mali vždy pamätať na to, že ich vojakom môže byť zima a môžu byť hladní, zatiaľ čo oni sú v teple a nasýtení. Mali by sa dobre starať o životné potreby svojich vojakov.“
Anekdoty zo života Kim Čong Ila, 3. vydanie. Pchjongjang : Vydavateľstvo cudzojazyčnej literatúry, 2016, s. 70 – 72
