Bolo to tri mesiace po oslobodení Kórey spod japonskej vojenskej okupácie (15. augusta 1945).
Jednou z dedín na severozápade krajiny prechádzalo osobné auto, v ktorom sa nachádzal osloboditeľ Kórey, generál Kim Ir Sen. Uprostred cesty stál povoz, kvôli ktorému sa nedalo prejsť. Šofér znížil rýchlosť a zatrúbil, ale povoz sa z miesta nepohol.
Auto zastavilo pred povozom, šofér sa rozhliadol okolo seba a tam, na kraji cesty, spal pohonič s červenými lícami, bez toho, aby si vôbec všimol, že pri ňom zastavilo auto. Na voze bolo naložené poľnohospodárske náradie, množstvo sušených lososov a kuchynský riad. Ako mohol pohonič, ktorý nechal svoj voz uprostred cesty, len tak cez deň zaspať na tráve pri ceste?!
Šofér opäť hlasno zatrúbil. Vtom súdruh Kim Ir Sen navrhol: nechajme ho na pokoji, možno si farmár od radosti vypil sodžu, tak nech si ďalej nachmelený spí a my ten povoz presunieme sami. Vystúpil z auta a sám zdvihol hriadele. Sprievod ho nasledoval, aj šofér k nim narýchlo pribehol tlačiť voz.
V minulosti by to bol čas príkoria, keď roľníci, znášajúci útlak vlastníkov pôdy, boli vo dne v noci vyčerpaní od mlátenia ryže. Ale po oslobodení krajiny sa táto nepríjemná sezóna zmenila na príjemné obdobie.
Keď sa pohli ďalej, súdruh Kim Ir Sen povedal šoférovi: “Hoci jazdíme autom, nemali by sme zneužívať svoje postavenie a kričať na ľudí; auto musí vždy dávať prednosť ľuďom a my sa musíme pred nimi správať skromne; v našej spoločnosti neexistuje nikto, kto by bol viac ako ľud.”
Počas života prezidenta Kim Ir Sena (1912 – 1994), ktorého Kórejčania hlboko uctievajú ako večného vodcu socialistickej Kórey, ako otca ľudu, bolo zaznamenaných množstvo príbehov, ktoré hovoria o tom, ako si vážil ľudí a obklopil ich starostlivosťou.
