Skip to content

Smerom k nádejnej budúcnosti

Pondelok 16. marca 2020
Dnes som v školskej skúške dosiahla 6. miesto. Naozaj sa hanbím pozrieť na svoju učiteľku. Niesla ma na chrbte do školy, či bol dážď alebo sneh, viedla moje štúdium a vrúcne sa starala o môj život, aby som nezaostávala za ostatnými a nemala na tvári smútok. Prepáčte, pani učiteľka. Budem sa viac učiť, aby som nabudúce získala prvé miesto.

Toto je časť denníka, ktorý napísala Hjon Je Dži, žiačka základnej školy Songudža v okrese Mangjongde v Pchjongjangu.

Od detstva nemohla chodiť, pretože trpela detskou mozgovou obrnou. Rodičia sa snažili dcérinu chorobu vyliečiť, no márne. V deň zápisu nových žiakov základnej školy ju mama priniesla na chrbte do školy.

Začal sa nový školský rok a vyučovacie hodiny, no Je Dži v škole viac chýbala, ako ju navštevovala. To prinútilo Pak Hjon Džong, učiteľku tohto dievčaťa, navštíviť jej dom. Zaklopala na dvere, no nikto neotváral. Keď sa spýtala susedov, povedali jej, že otec dievčaťa je stále na služobných cestách a jej matka bola často von, pretože bola vedúcou susedského spoločenstva. Aj keď bola Je Dži v dome, nemohla otvoriť dvere, pretože nemôže chodiť, dodali.

Čakala, kým sa nevráti matka dievčaťa. Keď s ňou vošla do domu, prekvapilo ju, že dievča sedí pri nízkom stole, na ktorom sú otvorené učebnice a samo sa učí.
Chceš sa učiť, však, Je Dži?,” opýtala sa.
Dievča so sklopeným zrakom a slzami v očiach neodpovedalo, len kývlo hlavou.
Na druhý deň skoro ráno opäť navštívila dom dievčaťa.
Odteraz preberiem plnú zodpovednosť za Vašu dcéru,“ povedala matke dievčaťa.

Odvtedy vodila dievča do školy a zo školy. Po návrate domov pomáhala dievčaťu v štúdiu a dávala jej odpovede na to, čo chcela vedieť. Niekedy, keď dievča vyzeralo vyčerpane a necítilo sa dobre, povzbudzovala ju: „Vzchop sa. Spojme svoje úsilie.

Vďaka tomu sa dievča stalo jedným z najlepších žiakov na škole vo vzdelávacom prospechu. Keďže však nemohla chodiť ako ostatní, často žila v smútku. Najmä na hodinách telesnej výchovy zostala sama v triede, pozerala sa z okna a plakala.

Učiteľka sa zaviazala vyliečiť Je Ďziinu chorobu a začala s ňou navštevovať nemocnice. Rodičia dievčaťa sa ju snažili odradiť, ale nevzdala sa. Kedykoľvek počula o kompetentnom lekárovi, išla ho kdekoľvek navštíviť. Jeden z lekárov, s ktorými sa stretla, bola riaditeľka vidieckej ľudovej nemocnice v okrese Čunghwa v provincii Severné Hwanghe. A začala Je Dži liečiť moxovaním (terapia tradičnej ázijskej medicíny, pozn. prekl.) a fyzickou terapiou podľa pokynov riaditeľky.

V časoch liečenia svojej žiačky opäť pochopila poslanie vychovávateľky. Zakaždým, keď strácala nádej, učiteľkini rodičia ju napomínali, že s takou slabou vôľou by bolo pre ňu lepšie vzdať sa vyučovania žiakov, budúcich pilierov krajiny. Ale funkcionári a učitelia školy ju povzbudzovali, keď vyzerala vyčerpaná únavou. Pomohlo jej veľa ďalších ľudí.

Od začiatku liečby ubehli tri roky. Jedného dňa v máji minulého roku Je Dži, ktorá cvičila so svojou učiteľkou po tom, čo s jej pomocou dokončila domácu úlohu, zrazu vykríkla: “Cítim, že moje nohy naberajú silu!

Čoskoro sa jej krivé nohy začali naťahovať a po hodnej chvíli sa sama postavila s rukami opretým o stenu a urobila prvý krok.

V ten večer si dievča zapísalo do denníka pod nadpisom K nádejnej budúcnosti:
Dnes som prvýkrát videla plakať svoju učiteľku. Povedala, že s novou silou a odvahou by som sa mala do sýtosti učiť a veselo napredovať k nádejnej budúcnosti.

Nenara (Naša vlasť) – naenara.com.kp